Choď na obsah Choď na menu
 


Nemilovaná?

12. 7. 2010

 

Viete ako rada by som sa chcela v mojich úvahách mýliť?Počas všetkých sviatkov Bratislava vyzerá ako vymretá a na uliciach už celé tri týždne pred sviatkami počuť rozhovory o tom, že sa ide domov.
V tomto období viac ako kedykoľvek predtým pociťujem, že väčšina obyvateľov Bratislavy sa za Bratislavčanov nepovažuje.
Obrázok

Pravda, bývajú tu, pracujú, študujú a robia kariéru, ale ich skutočné domovy a miesta srdcu blízke sa vzhľadom na západnú polohu Bratislavy nachádzajú východne od hlavného mesta.
Pamätám sa, ako som za svojich študentských čias úprimne závidela spolužiakom, ktorí pochádzali z rôznych kútov Slovenska a bývali na internátoch na povestných Mlynoch.
Okrem iného aj preto, že pre mňa sa každá oslava či žúrka museli skončiť pred desiatou, aby som stihla o jedenástej dýchnuť na mamu. Bývanie na internáte pre nás, trápne "domáce mamičkine detičky", bolo symbolom skutočného študentského života. "Cezpoľným" sme závideli skutočnú slobodu a samostatnosť, priateľstvá a lásky, ktoré pretrvávajú celé roky len preto, lebo vznikli v špecifických podmienkach internátneho spolunažívania.

Existovali tam komunity: podľa miesta pôvodu (východniari, Záhoráci, Stredoslováci...), podľa študijného smeru, športových a spoločenských záľub. Len my Bratislavčania sme sa veľmi zriedkavo dokázali medzi nich "votrieť", a okrem toho sme nikdy netvorili skupinu či kolektív: každý z Bratislavčanov bol sám za seba.
Dodnes si spomínam na stresy, ktoré som zažívala pri zháňaní skrípt, prednášok či otázok na zápočty: ale na intráku, žiaden problém - vždy sa našiel niekto z vedľajšej izby či z tretieho poschodia, kto ti pomohol práve v tej najťažšej chvíli...
Väčšina mojich spolužiakov zostala žiť a pracovať v Bratislave.
S veľkým prekvapením som si všimla, že skutočné priateľstvá zo študentských čias ostali v drvivej väčšine medzi tými, ktorí nepochádzali z Bratislavy: pomáhali si pri hľadaní prvých zamestnaní, pri zaujímavých zákazkách či úradníckom postupe, spoločne zakladali prosperujúce firmy. Len my, tí "pôvodní" Bratislavčania sme sa väčšinou životom prebíjali skutočne osamelo.
Niekde tu je asi zdroj povestného antagonizmu medzi Bratislavčanmi a "prišelcami": my máme pocit, že oni využívajú výhody hlavného mesta a ešte si vylepšujú podmienky zotrvávaním v tesných priateľských kontaktoch, oni zasa zo svojej strany (neviem prečo, aspoň v mojom prípade) majú pocit určitého vyvyšovania sa a zdôrazňovania bratislavskej nadradenosti.
Naše významné osobnosti s nostalgiou a láskou spomínajú na študentské časy v Bratislave, ale ich skutočný domov je stále v Poprade, Trenčíne či Odoríne...
Bývať však ostávajú
v
Bratislave a pôvodní Bratislavčania (napríklad ja osobne veľmi často) majú pocit, že sa k svojmu bydlisku chovajú macošsky a v skutočnosti slovenské hlavné mesto ani nemajú radi, nemilujú ho.
 autor: N. Výbošťoková