Láska bez podmienok
12. 7. 2010
Tento príbeh je o vojakovi, ktorý sa vracia po vojne vo Vietname.
Volá zo San Franciska domov, svojim rodičom.
"Mami a tato, vraciam sa domov. Ale musím sa vás na niečo opýtať. Je tu so mnou kamarát a rád by som ho vzal so sebou k nám."
"Samozrejme," odpovedali rodičia, "radi ho uvidíme."
"Ale mali by ste niečo vedieť. Môj kamarát bol ťažko ranený. Šľapol na mínu a prišiel o ruku, aj nohu. Nemá kam ísť a ja by som bol rád, keby žil u nás," pokračoval syn.
"To je strašné synak. Samozrejme mu radi pomôžeme nájsť bývanie. Niekto s takým handicapom by bol pre nás veľkou príťažou. Máme svoj štýl života a nemôžeš predsa čakať, že ho kvôli nemu len tak opustíme. Proste príď domov a na toho chlapca zabudni. Určite sa dokáže postarať o seba sám."
Nato syn zavesil a už sa rodičom neozval. O pár dní im zavolala polícia zo San Franciska. Ich syn zomrel po páde z mrakodrapu. Polícia to zhodnotila ako samovraždu. Zdrvení rodičia okamžite leteli do SF, aby telo svojho syna identifikovali. Spoznali ho, ale ku svojmu zdeseniu zároveň zistili, že ich syn mal len jednu ruku a nohu.
Rodičia z tohto príbehu sú ako mnohí z nás. Je jednoduché milovať krásnych a veselých ľudí, ale nemáme radi tých, ktorí by nás mohli v niečom obťažovať, alebo by nám bránili v našom pohodlí. Radšej sa stránime tých, ktorí nie sú zdraví, krásni, veselí, alebo chytrí.
Skúsme mať odvahu neodvracať sa od tých, ktorí našu pomoc potrebujú, skúsme nezatvárať oči pred nedokonalosťou. Však nikto z nás nevie, kedy sám bude potrebovať pomoc tých druhých, nevieme, či nás zajtra nečaká nekajá "mína"...trebárs v podobe rýchlo idúceho auta, zákernej choroby.
Nezabúdajme taktiež na dar menom -PRIATEĽSTVO-
Pretože praví priatelia nás majú radi takých, aki sme, i keď nie sme dokonalí - najkrásnejší, najchytrejší.
Ozajstné priateľstvo je dar. Praví priatelia dokážu rozveseliť, povzbudiť, počúvajú nás a otvárajú nám svoje srdcia.
Volá zo San Franciska domov, svojim rodičom.
"Mami a tato, vraciam sa domov. Ale musím sa vás na niečo opýtať. Je tu so mnou kamarát a rád by som ho vzal so sebou k nám."
"Samozrejme," odpovedali rodičia, "radi ho uvidíme."
"Ale mali by ste niečo vedieť. Môj kamarát bol ťažko ranený. Šľapol na mínu a prišiel o ruku, aj nohu. Nemá kam ísť a ja by som bol rád, keby žil u nás," pokračoval syn.
"To je strašné synak. Samozrejme mu radi pomôžeme nájsť bývanie. Niekto s takým handicapom by bol pre nás veľkou príťažou. Máme svoj štýl života a nemôžeš predsa čakať, že ho kvôli nemu len tak opustíme. Proste príď domov a na toho chlapca zabudni. Určite sa dokáže postarať o seba sám."
Nato syn zavesil a už sa rodičom neozval. O pár dní im zavolala polícia zo San Franciska. Ich syn zomrel po páde z mrakodrapu. Polícia to zhodnotila ako samovraždu. Zdrvení rodičia okamžite leteli do SF, aby telo svojho syna identifikovali. Spoznali ho, ale ku svojmu zdeseniu zároveň zistili, že ich syn mal len jednu ruku a nohu.
Rodičia z tohto príbehu sú ako mnohí z nás. Je jednoduché milovať krásnych a veselých ľudí, ale nemáme radi tých, ktorí by nás mohli v niečom obťažovať, alebo by nám bránili v našom pohodlí. Radšej sa stránime tých, ktorí nie sú zdraví, krásni, veselí, alebo chytrí.
Skúsme mať odvahu neodvracať sa od tých, ktorí našu pomoc potrebujú, skúsme nezatvárať oči pred nedokonalosťou. Však nikto z nás nevie, kedy sám bude potrebovať pomoc tých druhých, nevieme, či nás zajtra nečaká nekajá "mína"...trebárs v podobe rýchlo idúceho auta, zákernej choroby.
Nezabúdajme taktiež na dar menom -PRIATEĽSTVO-
Pretože praví priatelia nás majú radi takých, aki sme, i keď nie sme dokonalí - najkrásnejší, najchytrejší.
Ozajstné priateľstvo je dar. Praví priatelia dokážu rozveseliť, povzbudiť, počúvajú nás a otvárajú nám svoje srdcia.
