Statočný cínový vojačik
19. 7. 2010
Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov a boli to bratia, lebo ich uliali zo starej cínovej lyžice.
V rukách držali pušky, pozerali rovno pred seba a mali krásne červeno-belasé rovnošaty. Prvé, čo počuli na tomto svete, keď sa otvoril vrchnák škatule, v ktorej ležali, boli slová: "Cínoví vojaci!" Takto zvolal malý chlapček a zatlieskal; dostal ich k narodeninám a porozkladal si ich na stôl. Vojaci boli rovnakí, ani keby si boli z oka vypadli; len jediný sa od ostatných trocha líšil. Mal iba jednu nohu, lebo ho uliali naposledy a nezvýšilo na neho už dosť cínu! Ale predsa stál na svojej jedinej nohe tak pevne ako ostatní na dvoch. A práve jemu sa prihodilo niečo nezvyčajné.
Na stole, kde chlapček vojakov porozkladal, bolo ešte veľa iných hračiek. Ale najväčšmi musel každého zaujať pekný papierový zámok. Cez malé oblôčiky bolo vidieť rovno do sál. Pred zámkom boli stromčeky okolo malého zrkadla, ktoré predstavovalo jazierko. Na ňom plávali a zrkadlili sa voskové labute. Všetko to bolo krásne, ale najkrajšia bola malá bábika v zámockých dverách, tiež vystrihnutá z papieru. Mala však sukienku z najjemnejšieho batistu a hruď jej prikrývala úzka belasá stužtička s ozdobou veľkou ani jej tvár. Bábika vystierala obe ruky, lebo to bola tanečnica a jednu nohu mala zdvihnutú tak vysoko, že ju cínový vojačik vôbec nevidel a nazdal sa, že bábika má len jednu nohu ako on.
'To by bola žena pre mňa!' pomyslel si. 'Ale ona je veľmi vznešená, veď býva v zámku a ja len v škatuli a je nás tam dvadsaťpäť. To by nebolo nič pre ňu. No jednako sa musím s ňou zoznámiť!' Potom si ľahol po celej dížke za tabatierku na šnupavý tabak, čo bola na stole. Odtiaľ práve najlepšie videl malú, jemnú dámu, ktorá stála na jednej nohe a nestrácala rovnováhu.
Večer sa všetci ostatní cínoví vojaci dostali do škatule a ľudia v dome šli spať. Teraz sa hračky začali hrať na návštevy, na vojnu a na ples. Cínoví vojaci v škatuli štrngotali, lebo sa chceli hrať s ostatnými, ale nemohli otvoriť vrchnák. Tĺčik na orechy robil kotrmelce a grifeľ tancoval po tabuľke. Bol tu taký hurt, že kanárik sa zobudil, začal sa s nimi zhovárať a ešte k tomu vo veršoch. Jediní dvaja, čo sa z miesta ani nepohli, boli cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála vzpriamená na prstoch, s oboma rukami vystretými dopredu, a vojačik stál práve tak statočne na svojej jednej nohe a ani na chvíľočku nespustil oči z malej tanečnice.
Práve bilo dvanásť hodín a klop! tabatierka sa otvorila; ale nebol v nej tabak, veru nie, lež malý čierny škriatok. Bola to čarodejná vecička.
"Cínový vojak!" povedal škriatok, "staraj sa ty len o seba!"
Ale cínový vojačik sa tváril, akoby to nepočul.
"No len počkaj dozajtra!" povedal škriatok.
Ráno, keď deti vstali, dali cínového vojačika do obloka, a či to už zavinil škriatok alebo prievan, oblok sa zrazu otvoril a cínový vojačik vyletel dolu hlavou z tretieho poschodia. Bol to hrozný pád; obrátil sa nohou nahor a dopadol na končitú čiapku, zapichnutý bodákom medzi dlaždicami.
Slúžka s chlapčekom hneď zbehli dolu hľadať ho. Ale hoci na neho bezmála stupili, predsa ho nenašli. Ak by bol cínový vojačik zavolal: "Tu som!" ľahko by ho boli našli, ale jemu sa nezdalo vhodné nahlas kričať, keď bol v rovnošate. Potom začalo pršať, čoraz hustejšie, kvapka za kvapkou, až sa spustil poriadny lejak. Keď sa vypršalo, pribehli dvaja chlapci.
"Ľaľa!" zvolal jeden, "tuto je cínový vojak! Nech sa plaví!"
Potom urobili z novín loďku, doprostred postavili cínového vojačika a už sa plavil dolu jarkom. Obaja chlapci bežali popri jarku a radostne tľapkali rukami. Ty môj svete! aké vlny boli v jarku a aký prúd! Nuž, veď to bol poriadny lejak! Papierová loďka sa kolísala zboku nabok a zavše sa zakrútila, až sa vojačik striasol. Ale bol statočný, ani brvou nepohol, pozeral spriama a pevne zvieral pušku.
Zrazu sa dostala loďka pod široký mostík. Bolo tam tma ani v ich spoločnej škatuli.
'Kam sa len dostanem!' pomyslel si. 'Veru, veru, to všetko urobil ten škriatok! Ó, len keby som mal v člnku bábiku, potom by tu mohla byť aj dva razy toľká tma!'
Tu vyšiel veľký potkan, čo býval pod lávkou.
"Máš cestovný pas?" spýtal sa potkan. "Ukáž!"
Ale cínový vojačik čušal a ešte pevnejšie zovrel pušku. Loďka pláva ďalej a potkan beží za ňou. Uch! ako škrípal zubami a volal na drievka a slamky:
"Zastavte ho! Zastavte ho! Nezaplatil clo! Neukázal pas!"
Lež prúd bol čoraz silnejší. Cínový vojačik už videl za mostíkom denné svetlo, ale počul aj šumivý zvuk, ktorý by naľakal i udatného vojaka. Predstavte si, za mostíkom sa voda z jarku rútila rovno do obrovského prieplavu, ktorý bol pre neho práve takým nebezpečenstvom ako pre nás spustiť sa nadol veľkým vodopádom.
Už bol tak blízko, že sa nemohol zastaviť. Loďka sa rútila napred, úbohý cínový vojačik stál priamo, ako len mohol. Nikto mu nemohol vyčítať, že by čo len okom žmurkol. Loďka sa tri-štyrikrát otočila a už bola plná vody až po okraj; musela sa potopiť. Cínový vojačik bol už po krk vo vode a loďka klesala hlbšie a hlbšie. Papier stále viac povoľoval. Teraz už voda vystúpila vojačikovi nad hlavu, a tu si pomyslel na malú krásnu tanečnicu, ktorú už istotne nikdy neuvidí. A cínovému vojačikovi zaznelo v ušiach:
až do náručia smrti!
Tu sa papier rozmočil a vojačik cezeň preletel - ale vtom ho zhltla veľká ryba.
Ach, aká tam bola tma! Bolo to ešte horšie než pod mostíkom a potom, bolo tu veľmi tesno. Ale vojačik bol statočný a roztiahol sa v rybe celou dĺžkou, s puškou v ruke.
Ryba plávala ďalej a zrazu sa začala metať na všetky strany. Napokon sa upokojila a náhle cez ňu zasvitlo. Potom sa celkom vyjasnilo a ktosi zvolal: "Cínový vojačik!" Rybár totiž rybu chytil, priniesol ju na trh, predal, ryba sa dostala do kuchyne, kde ju slúžka prerezala nožom. Dvoma prstami chytila vojačika okolo pása a priniesla ho do izby. Všetci chceli vidieť hrdinu, čo sa plavil v bruchu ryby. Ale cínový vojačik nebol ani trochu hrdý. Postavili ho na stôl a tu - nie, ako čudne to chodí na tomto svete! Cínový vojačik bol v tej istej izbe ako predtým, videl tu tie isté deti a na stole tie isté hračky: aj nádherný zámok s prekrásnou malou tanečnicou. Ustavične stála na jednej nohe a druhú mala zdvihnutú do výšky. Aj ona bola statočná! Cínového vojačika to dojalo a bezmála by sa bol rozplakal cínovými slzami, ale to sa nepatrilo. Pozrel na ňu a ona pozrela na neho, ale nič si nepovedali.
Zrazu ho ktorýsi chlapček chytil a hodil do kachieľ, hoci naozaj nemal prečo. To iste zavinil ten škriatok v tabatierke.
Cínový vojačik stál v prenikavom svetle a pocítil strašnú páľu, ale nevedel, či je to od ohňa alebo od lásky. Stratil už všetky farby, nikto však nemohol povedať, či sa mu to stalo na cestách a či od žiaľu. Pozrel na malú bábiku, ona pozrela na neho a pocítil, že sa roztápa; ale stál ešte statočne s puškou v ruke. Tu sa otvorili dvere a prievan schytil tanečnicu. Ani vzdušná víla vletela rovno do kachieľ k cínovému vojačikovi, vzbĺkla a už jej nebolo. Potom sa cínový vojačik roztavil a keď na druhý deň slúžka vyberala z kachieľ popol, našla tam namiesto vojačika malé cínové srdiečko. Z tanečnice však zostala len ozdoba a aj tá bola od ohňa celá čierna.
