anam cara

Vážené prítomné luctvo,

povedzme si prámo: človek dokáže skoro všetko.

Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu, urobit si

pekný dom i peknú hanbu,

oduševnene kričat hurá i fuj,

vyzírat jak pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot,

nýkedy dokáže byt aj sto rokov na svete,

ale any tri minúty pod vodu,

ví dobre hrat na klavíri, i na nervy,

operúvat srcco a v tyle neprátela,

skákat o tyči a do reči,

a tuším viacej myslet na dalšé generácie počítačov

jako maturantov.

No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat,

lebo je len človek.

Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet

v petmetrovej výške z námesta Hraničárov

na Kolárové námestý – any za ideálnych

poveternostných podmínek.

Nedokáže vonat ako lipa

a len tak sa rozmnožúvat po vetre.

To dokáže božá Príroda.

A preto by si mav človek celkom skromne

povedat: až tak mnoho nevím,

a preto sa tu na svete budem račej čudovat,

jako svet menyt.

Pri čudováný totyž nelítajú trísky

a nekapú ryby, rastú stromy a padá snah

a šecko je na svojom míste a v porádku,

jako tedy, ked je na jar naozaj jar,

v lete leto, na jablony jabĺčko,

na človekovi hlava a v človekovi srcco.