Z pera skvelého Stanislava Štepku
Vážené prítomné luctvo,
povedzme si prámo: človek dokáže skoro všetko.
Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu, urobit si
pekný dom i peknú hanbu,
oduševnene kričat hurá i fuj,
vyzírat jak pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot,
nýkedy dokáže byt aj sto rokov na svete,
ale any tri minúty pod vodu,
ví dobre hrat na klavíri, i na nervy,
operúvat srcco a v tyle neprátela,
skákat o tyči a do reči,
a tuším viacej myslet na dalšé generácie počítačov
jako maturantov.
No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat,
lebo je len človek.
Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet
v petmetrovej výške z námesta Hraničárov
na Kolárové námestý – any za ideálnych
poveternostných podmínek.
Nedokáže vonat ako lipa
a len tak sa rozmnožúvat po vetre.
To dokáže božá Príroda.
A preto by si mav človek celkom skromne
povedat: až tak mnoho nevím,
a preto sa tu na svete budem račej čudovat,
jako svet menyt.
Pri čudováný totyž nelítajú trísky
a nekapú ryby, rastú stromy a padá snah
a šecko je na svojom míste a v porádku,
jako tedy, ked je na jar naozaj jar,
v lete leto, na jablony jabĺčko,
na človekovi hlava a v človekovi srcco.
