Rozhovor
V maternici sú dve bábätká.
Jedno sa pýta druhého, “Veríš na život po pôrode?”
Druhé odpovedá: “Prečo sa pýtaš? Jasné, že verím. Musí existovať niečo po pôrode. Možno sme tu, aby sme sa pripravili na to, čo budeme potom.”
“Nezmysel”, hovorí prvé. “Nie je žiaden život po pôrode. Čo by to bol za život?”
Druhé odpovedá: “Neviem, ale bude tam viac svetla ako tu. Možno budeme chodiť nohami a jesť ústami. Možno budeme používať viac zmyslov, ako si vieme teraz predstaviť.”
Prvý hovorí: “To je absurdné. Chodenie je nemožné. A jesť ústami? Smiešne! Pupočná šnúra nám dodáva všetky živiny, ktoré potrebujeme. Lenže je krátka. Takže logicky život po pôrode je vylúčený.
Druhý trvá na svojom: “No ja si myslím, že tam niečo existuje a možno je to tam úplne iné ako tu. Možno tam už nebudeme potrebovať pupočnú šnúru.”
Prvý odpovedá: “Nezmysel. A okrem toho, ak by tam bol život, ako je možné, že sa odtiaľ ešte nikto nevrátil? Pôrod je koniec života a po pôrode nie je nič, iba tma a ticho a zabudnutie. Nikam to nevedie.”
“No neviem,” hovorí druhý, “ale určite sa stretneme s Matkou a ona sa o nás postará.”
Prvý odpovedá. “Matku? Ty naozaj veríš v Matku? Úsmevné. Ak Matka existuje, kde je teraz?”
Druhý hovorí. “Je okolo nás. Sme ňou obklopení. Sme ňou. Žijeme z nej. Bez nej by toto miesto nebolo.”
Odvetí prvý: “Dobre, ja ju nevidím, takže logicky nemôže existovať.”
Na čo odpovedá druhý: “Niekedy, keď je úplne ticho a sústredíš sa a naozaj počúvaš, môžeš cítiť jej prítomnosť a počuť je milujúci hlas, ktorý sa k nám zhora prihovára".
